Špecifiká koncertnej fotografie sú:
• Právne obmedzenia: Iní (organizátori koncertov, hudobníci a ich manažéri) rozhodujú, čo, kedy a ako je možné fotografovať a aký rozsah možnosti použitia (zverejnenie fotografií) existuje.
• Dve veľmi krásne koníčky (hudba a fotografia) sa zlúčili do koncertnej fotografie, čo výrazne zvýšilo jej popularitu.
• Koncertní fotografi majú iba minimálne možnosti aktívneho tvarovania.
• Väčšinou predurčené pohľady, v závislosti od stavebného usporiadania koncertnej sály/pódia a akreditácie.
• Neovplyvniteľné, rýchlo sa meniace svetelné podmienky ťažia kontrolu expozície fotografov.
• Vlastné svetlo (napríklad systémový blesk) nesmie byť použité.
• Často veľmi krátke časové okno na fotografovanie (zvyčajne iba počas troch piesní; niekedy ešte kratšie), čo vedie k práci fotografov pod veľkým stresom; zároveň však – podobne ako u loveckých alebo paparazzských záležitostí – sa hladina adrenalínu rýchlo zvyšuje.
Obrázok 3.1: S odvahou zúfalstva: Koncertní fotografi majú málo možností tvarovania, nemajú žiadny vplyv na (často obtiažnu) osvetlenie a zvyčajne majú iba čas na tri piesne, aby mali potrebné zábery. To všetko znamená stres a tak sa občas “odvážne” fotí do protisvetla … Jan Delay na koncerte na festivale v Ruhr, 20. augusta 2010. Nikon D3S s 2,8/24-70-mm-Nikkor, pri ohniskovej vzdialenosti 24 mm. 1/2000 sekundy, clona 3,5, ISO 1600.
(Foto © 2011: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Iba minimálne možnosti aktívneho tvarovania
Pre mňa ako reklamného fotografa, ktorý je zvyknutý na to, že sa robí všetko možné pre presné plánovanie výsledku fotografie nezávisle od náhody a ovplyvnenie fotografií podľa nápadu na obraz (podľa vlastných alebo zákazníkových pokynov), je koncertná fotografia s jej mnohými neistotami nielen veľkou výzvou, ale najmä aj prestavbou k dennodennej (kontrolovanej) práci ako reklamný fotograf.
Ako koncertný fotograf NEMÔŽEM:
• … udávať umelcovi na pódiu (dávať režijné pokyny), ako by sa mal najlepšie postaviť pre mňa; nemôžem dávať tipy k tomu, ktorej pose alebo aký uhol ku svetlu vyzerá výhodnejšie.
• … navrhovať osvetlenie alebo scénické usporiadanie podľa mojich predstáv.
• … opakovať akékoľvek pozície alebo pohyby hudobníkov, napríklad pre získanie variácií.
• … ovplyvniť farebné ladenie oblečenia v harmónii s pódiovým usporiadaním a osvetlením.
• … odstrániť rušivé prvky (napríklad statív mikrofónu alebo fľaše s vodou alebo bedne pri nohách účinkujúcich) zo scény.
• … ľubovoľne meniť moju pozíciu na snímanie.
• atď.
Obrázok 3.2: Samozrejme, najradšej by som chlapcom z Culcha Candela (koncert 20. augusta 2011) chcel zavolať: „OK, a teraz si znovu postavte do mojej strany a zamávajte mi!“ … Ale vedomejšie si strážiť reakcie zabezpečení pri týchto pokusoch ma uprednostnilo mlčať a tak som jednoducho fotografoval z boku, čo je možno nie optimálne, ale v tú chvíľu nie je iná možnosť. Nikon s 4/24-120 mm-Nikkor, pri nastavenej ohniskovej vzdialenosti 78 mm. 1/160 sekundy, clona 4,0, ISO 3200.
(Foto © 2011: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Väčšinou stanovené perspektívy
Ako koncertní fotografi nesmieme – s pár výnimkami – voľne pobehovať pred alebo vedľa pódia. Naopak: Pri akreditácii nám sú pridelené určité oblasti (napríklad pódiový priekop). Je dobré, keď sa môžeme pohybovať vo vnútri priekopu voľne; no aj to je veľmi často veľmi obmedzené, takže sme nútení pracovať za neideálnych podmienok a často veľmi obmedzene.
Keďže väčšina záberov tak nevyhnutne vzniká z priekopu a ten sa obvykle nachádza priamo pred pódiom vo vyvýšenej polohe, "typické" koncertné fotografie vyzerajú tak, akoby fotografi ležali na zemi pred hudobníkmi.
No možno je tento efekt zámerne, pretože hudobníci – aj tí najmenší z nich – vyzerajú tak fotografovaní zdola vždy oveľa väčší a aj "heroickejší", než sú v skutočnosti.
Aby kvalita fotografií neutrpela, je potrebné venovať pozornosť tomu, aby vysoká kamera neviedla k zjavnej deformácii (ktorá sa prejavuje najmä pri použití širokouhlých objektívov). Profesionálni fotografi samozrejme okamžite spoznajú "predĺženie" hudobníkov, ktorí zrazu zdá sa, že majú všetci dlhé nohy. Dôležité však je, aby "bežní" diváci nezaznamenali tento efekt – alebo aspoň aby nepôsobil neprírodzene a rušivo.
Obrázok 3.4: Culcha Candela 20. augusta 2011: Aj tu sme fotografi stáli priamo pri pódiu, v priekope, čo spôsobilo pri všetkých fotografiách nevyhnutnú extrémnu perspektívu zdola (s efektom zdôraznenia dolných končatín hudobníkov, na potešenie sponzorov obuvi). Nikon D3S s 4/24-120-mm-Nikkor, pri použitej ohniskovej vzdialenosti 24mm. 1/500 sekundy, clona 4,0, ISO 3200.
(Foto © 2011: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Nízky kamerový pohľad z priekopu má však aj ďalšie nevýhody: Často nám reproboxy a prvky pódiovej techniky bránia vo vizuálnej kontakte s hudobníkom alebo hudobníkmi. Preto budeme len zriedka mať na fotografiách úplne zachytené nohy a nohy.
Obrázok 3.5: Na tejto fotografii je dobre vidieť, aký extrémny môže byť takýto skresľujúci efekt spôsobený nízkym kamerovým pohľadom a použitím širokouhlového objektívu. Ľavá noha umeleckého interpreta je zobrazená obrovska, pretože je veľmi blízko kamery. Na druhej strane, trup a hlava, ktoré sú výborne vzadu, sa zdajú na fotografii neprírodzene malé. Koncert Dick Brave 26. augusta 2012 v Bochum/Witten. Nikon D4 s 2,8/14-24-mm-Nikkor, pri použitej ohniskovej vzdialenosti 14mm. 1/200 sekúnd, clona 2,8, ISO 3200.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Keďže sa pravidelne káble, reproboxy a iné prvky pódiovej techniky nachádzajú na okraji pódia, priamo pred našimi očami, tieto prvky nevyhnutne vždy zjavujú na koncertných fotografiách (v popredí a pri použití širokouhlého objektívu bohužiaľ nepomerne veľké). Ak nechceme zachytiť tieto rušivé prvky pri fotografii hudobníkov aj napriek zlým podmienkam, musia koncertní fotografi použiť objektívy s dlhším ohniskom. Potom je však, aspoň v prípade hudobníkov hrajúcich na pódiu v našej blízkosti, možné len portréty v užšom zmysle.
Obrázok 3.6: Ak fotografi vyfotografujú portréty z najbližšej blízkosti a z (nižšie položenej) pozície v priekope, musia sa zmieriť s tým, že perspektíva spôsobí, že nosné diery interpreta (tu: Jan Delay na koncerte 20. augusta 2010) sú zvlášť dobre (avšak neúmyselne!) viditeľné. Ak to chcú predísť, odporúča sa fotografovať nie interpreta, ktorý je bezprostredne pred (alebo nad) nimi pri okraji pódia, ale skôr s použitím teleobjektívu alebo portrétnych teleobjektívov interpretov, ktorí sú ďalej (pretože potom uhol nie je tak strmý). Táto metóda sa môže divákom na mieste zdať trochu zvláštna (keď fotografi prakticky navzájom fotografiajú ďalej stojacich hudobníkov) – ale z fotografického hľadiska je to úplne rozumné! Nikon D3S s 2,8/24-70-mm-Nikkor pri použitej ohniskovej vzdialenosti 56mm. 1/1250 sekundy, clona 3,5, ISO 5000.
(Foto © 2010: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Obrázok 3.7: "Typická" koncertná fotografia: Gitárystovi H-Blockx som na tejto fotografii (počas koncertu 31. augusta 2010 na ZFR v Bochume) "predĺžil nohy", čo v dôsledku malej vzdialenosti, použitia širokouhlového objektívu a naklonenia kamery nahor (kvôli nižšiemu kamerovému pohľadu) nevyhnutne vyplýva. Na poprednom pláne je pekne vidieť pódiovú techniku, ktorá v tomto prípade však nie je taká veľká, že by mi prekážala v pohľade. Nikon D3S s 2,8/24-70-mm-Nikkor, pri použitej ohniskovej vzdialenosti 24mm. 1/500 sekundy, clona 2,8, ISO 5000.
(Foto © 2010: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Ešte horšie pre nás fotografov je, keď nám ochranka pridelí miesto, ktoré nesmieme opustiť za nič na svete. Potom sme nútení robiť všetky fotografie z tohto miesta – bez ohľadu na to, či je vhodné alebo nie. Hrozná predstava pre každého tvorivého fotografa; no nezostáva nič iné, ako z tej (priznačne zléj) situácie vyťažiť to najlepšie.
Avšak aj v iných oblastiach fotografie nie sú rámecne podmienky vždy optimálne. Musíme potom jednoducho skúsiť aj s dostupnými možnosťami vytvoriť špeciálne fotografie. Ako profesionálny fotograf som rýchlo zistil, že musím byť flexibilný. V takýchto prípadoch nesmie človek zúfať, ale musí sa snažiť napriek všetkým prekážkam uplatniť svoje schopnosti.
Obrázok 3.8: Aj portréty hudobníkov väčšinou majú počas živých vystúpení typickú perspektívu zdola (s nezamýšľaným pohľadom do nosných dier dotyčného; tu som však mal šťastie, že umelec sústredene sklonil hlavu nad svoj hru na gitare).
Gitaristu od BAP som chytil na koncerte 24. augusta 2011. Aby som odtrhol hlavu fotografovaného od (často nepokojného) pozadia, rád fotím s takmer plne otvorenou clonou. Moje obľúbené objektív na toto (s ideálnym ohniskovým vzdialeností pre portréty, keď stojíte priamo v priekope priamo pri pódiu) je 1,4/85-mm-Nikkor. Väčšinou však trochu (asi o 1 clonovú hodnotu; tu to bolo o 1+1/3 clonovej hodnoty) cloním objektív, aby som dosiahol lepšiu ostrosť (v porovnaní s úplne otvorenou clonou). Nikon D3S s 1,4/85-mm-Nikkor. 1/250 sekundy, clona 2,2, ISO 1250.
(Foto © 2010: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Neovplyvniteľná, meniaca sa svetelná situácia
Iným rámcom, ktorý fotenie na koncertoch vždy udržiava vzrušujúce (a aj trochu náhodné), je meniaca sa svetelná situácia. V závislosti na hudobnom štýle a choreografii možno očakávať miestami extrémne rýchlu zmenu osvetlenia.
Nie je zriedkavé, že sa svetlo zmení v krátkom časovom úseku, keď sa fotograf rozhodol zatlačiť spúšť prstom, a skutočné osvetlenie sa uskutočňuje. Takéto zlomky sekundy môžu spôsobiť, že snímka sa celkom odlišne než zamýšľané, pretože sa svetlo už zmenilo.
Obrázok 3.9: Wir sind Helden 25. augusta 2011. Tieto dve snímky vznikli v priebehu jednej sekundy - a svetelné podmienky sa úplne odlišovali. Fotografi na koncertoch musia teda rýchlo reagovať a niekedy aj trochu šťastia sa započíta, pretože len veľmi zriedkavo sa dajú predvídať zmeny v osvetlení (čas a druh osvetlenia). Nikon D3S s 1,4/85-mm-Nikkor. 1/320 sekundy, clona 4, ISO 2000.
(Foto © 2011: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Pri práve spomenutom je jasné, prečo koncertní fotografi preferujú fotoaparáty s čo najkratším oneskorením spúšte. (Oneskorenie spustenia fotoaparátu Nikon D4, ktorý som používal, je napríklad 42 milisekúnd, čo je 0,042 sekúnd).
Treba si uvedomiť, že efektné osvetlenie, ktoré robí fotky z koncertov tak zaujímavé, pozostáva predovšetkým zo protisvetla! V kombinácii s hmlou vzniká efektné svetlo z pozadia pódia, ktoré tvoria pozoruhodné nezvyčajné svetelné efekty.
Hmla je nevyhnutná, pretože svetlo by bolo viditeľné len ťažko. Keby neboli prítomné hmla- alebo prachučastice vo vzduchu, videli by ste len lampy - ale nie tak atraktívne svetelné lúče vhodné na fotografovanie.
Obrázok 3.10: RUNRIG na ich koncerte 29. augusta 2012 v Bochume. Kvôli prachovým a hmlistým časticám vo vzduchu sú efektné svetelné lúče reflektorov jasne viditeľné. Keby ste však videli len reflektory (teda zdroj svetelných lúčov), osvetlenie by bolo pomerne nezaujímavé.
Preto dymová machina je nevyhnutnou súčasťou lightshow! Len desatinu sekundy predtým bol gitarista Donnie Munro ešte slušne osvetlený zočelabohom reflektora; v momente, keď som však stlačil spúšť na svojom D4, už nebol zapnutý - a ako pri vyrezávaní zo šablóny, bolo vidno len siluetu speváka. Napriek tomu sa mi táto fotka páčila pre svoje farebné, efektné osvetlenie, a tak som ju neskrtol. Nikon D4 s 2,8/14-24-mm-Nikkor, pri použitej ohniskovej vzdialenosti 19mm. 1/80 sekundy, clona 2,8, ISO 2500.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Poznámka
Aj keď protisvetlo vždy prináša riziko, že sa lúče priamo dostanú do objektívu (je preto naliehavo odporúčané použitie slnečnej clonky), problémy s expozíciou vznikajú prevažne z rýchlosti, akou sa môže meniť lightshow. Aj ťažké svetelné situácie sa dajú fotograficky riešiť, takže výsledkom sú dobré fotky. Avšak toto je takmer nemožné, ak sa svetelná situácia mení rýchlo a neustále. Vtedy nezostáva čas na rozmýšľanie; fotograf musí skôr konať intuitívne, aby aj úspešné fotografie boli trochu závislé aj od náhody (šťastia)!
Obrázok 3.11: Tu „Panik-Rocker“ Udo Lindenberg na koncerte v Berlíne 15. októbra 2008 bol optimálne zachytený - s „svätým“ lemom. Okrem rýchlej reakcie stlačiť spúšť v správny moment patrične patrí aj istá dávka šťastia, pretože medzi koncertnými fotografmi je všeobecne známe, že svetelné situácie sa menia rýchlejšie, ako sa dá myslieť. V tomto prípade výhodou bola nízka pozícia fotografa, pretože z väčšej vzdialenosti alebo z vyššej pozície by tento „svätý“ efekt nebol taký dobre viditeľný.
(Foto © 2008: DAVIDS/Sven Darmer - www.svendarmer.de)
Bolo by pekné, keby sa osvetlenie hudobníkov a pódia koordinovalo s fotografmi - ale to sú len želania, ktoré sú bohužiaľ nereálne (okrem možno reklamných fotiek, ktoré kapela objedná). Koncertní fotografi sú teda pasívne odsúdení prijať lightshow tak, ako si to predstavili iní (svetelní technici a choreografi). Kto má problémy s rýchle sa meniacim osvetlením, dostane odporúčanie začať cvičiť na koncertoch, na ktorých panuje menej „rušiaceho“ osvetlenia. Pri klasických koncertoch, pri šansónoch a šlágerovej hudbe atď. sa očakávajú rovnako málo a pomalé zmeny osvetlenia ako pri koncertoch v malých hudobných krčmách, kde chýbajú finančné prostriedky na extravagantnú svetelnú techniku.
Obrázok 3.12: Wir sind Helden 25. augusta 2011 na festivali Zeltfestival Ruhr v Bochume/Wittene pri Kemnadskom priehrani. Na tomto koncerte nadávali všetci fotografi, pretože s tými zvláštnymi „kuchynskými lampami“, ktoré vrhali jasné bielé svetlo zhora na hercov okolo speváčky a frontmanki Judith Holofernes, nebolo možné dosiahnuť atraktívne portréty jednotlivých členov kapely. Výsledné kontrasty boli príliš výrazné: nevýhodné svetlo (dokonca aj pre hudobníkov!)! Rybie oko som použil na to, aby som - priamo stojac pri pódiu v priekope - spravil prehľadový záber celej pódia. Na tejto fotografii sú jasne viditeľné všetky veci, ktoré často - tak aj tu - stoja na pódiu: fľaše vody pre kapelu, predlžovacie káble, „špionážny lístok“ s programom piesní, zásuvky, reproduktory a iná pódiová technika. Nikon D3S s 2,8/10,5-mm-Nikkor. 1/200 sekundy, clona 4, ISO 2000.
(Foto © 2011: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Snímanie so zafarbením kvôli scénickej osvetleniu
Zafarbenie v farbe dominantného alebo dominujúceho reflektora(ov) je v skutočnosti žiadaný efekt pri fotografovaní koncertov. Predstavte si, že na koncerte sa používa výhradne biele svetlo: Výsledky fotografií by boli nezaujímavé. Farebné svetlo hrá preto na párty a koncertoch významnú úlohu, a aj z fotografického hľadiska je farebné svetlo - aspoň v tomto kontexte - oveľa zaujímavejšie.
Ilustrácia 3.13: Celine Dion na koncerte v Berlíne 12. júna 2008. S prirodzene pôsobiacim bielym svetlom vyzerajú koncertné fotografie omnoho menej spektakulárne - a to aj v prípade, ak na pódiu stojí svetová hviezda. (Foto © 2008: DAVIDS/Sven Darmer - www.svendarmer.de)
Niekedy však môže výsledné zafarbenie - najmä na tvári hudobníkov - byť príliš silné a pôsobiť nepekné alebo rušivo na diváka obrázka. Pamätajme si: Farbstiche nemožno len tak „vyblokovať“.
Je zaujímavé, ako rôzne farby pôsobia:
• zelený farbstich: často vyzerá nevýhodne, pretože hudobník žiari „chorobne“ (žltá má podobný účinok).
• modrý farbstich: Modrá pôsobí chladne; niekedy pokožka pod ňou pôsobí aj trochu bledo.
• červený farbstich: Pôsobí dynamicky až agresívne; hodí sa k hard rocku a heavy metalu; pri silnom červenom farbstiche je ťažké redukovať efekt pomocou farebného náboja, pretože pokožka bledne.
Ilustrácia 3.14: Sunrise Avenue 27. augusta 2012. Pri tejto fotografii som počas následného spracovania obrazu v programe Photoshop trochu vyfiltroval zelený nádych, aby nepôsobil príliš rušivo. Inak je zelené svetlo podobné ako žlté - pre priame osvetlenie jednotlivých hudobníkov je nepriaznivé. Pokožka sa rýchlo javí chorobne. Nikon D4 s 1,4/85-mm-Nikkor. Časovanie 1/800 sekundy, clona 2,5, ISO 2500.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Ilustrácia 3.15: Sunrise Avenue 27. augusta 2012. Aj tu som v programe Photoshop pomocou farebnej saturácie niekoľko zmiernil modrý nádych, aby farby pleti umelca nevyzerali zbytočne neprírodzene. Nikon D4 s 1,4/85-mm-Nikkor. Časovanie 1/1000 sekundy, clona 2,2, ISO 3200.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Ilustrácia 3.16: Tim Bendzko 24. augusta 2012 v Bochume. Červený nádych som mohol len mierne zmierňovať; nepodarilo sa mi ho úplne odstrániť, pretože ak sa redukuje farebná saturácia červenej, pokožka veľmi rýchlo vybledne, pretože tóny pleti sa z veľkej časti skladajú z červenej. Nikon D4 s 1,4/85-mm-Nikkor. Časovanie 1/200 sekundy, clona 2,2, ISO 2 000.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Záver k téme
Farbstiche na koncertných fotografiách sú žiadané; robia z fotografií niečo zreteľné. Avšak pri portrétnych fotografiách môže zafarbenie aj rušivo pôsobiť, najmä ak tvár umelca je týmto spôsobom deformovaná. Jednou metódou na zmiernenie tohoto efektu je v postprodukcii obrazu redukovať farebnú saturáciu príslušného odtieňa. Mali by ste však dbať na to, že to robíte veľmi jemne, pretože príliš silná redukcia môže spôsobiť, že tvár pôsobí bledo a neprírodzene.
Ilustrácia 3.17: Ďalšou možnosťou, ako odstrániť nežiaduce zafarbenie na tvári umelca, je premeniť celú fotografiu na čierno-bielu (alebo podľa potreby na sepiu). Táto metóda sa môže na prvý pohľad javiť „hrubá“, ale čiernobiela fotografia ostáva stále „in“.
Je potrebné len overiť, ako daná fotografia pôsobí vo forme čiernej a bielej farby, pretože nie všetky zostanú rovnako dobré (a niektoré možno aj lepšie), keď sa odoberú farby. Fotografia zobrazuje Milow na koncerte 1. septembra 2011. Nikon D3S s 1,4/85-mm-Nikkor. Časovanie 1/160 sekundy, clona 2,2, ISO 1250.
(Foto © 2011: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Bez blesku
Ďalšou osobitosťou v koncertnej fotografii je zákaz použitia vlastného osvetlenia. Rovnako je tým myslený hlavne vlastný systémový blesk fotografa („blikač“). Dôvody na to sú viaceré:
• Použitie vlastného osvetlenia fotografa (ako napríklad systémový blesk) by zmenilo osvetlenie (predsa len od hudobníkov schválené) a celkovú atmosféru: Na fotografiách by sa potom lightshow nedostatočne presadila. Samozrejme možno diskrétne, takmer iba na zosvetlenie umelca, použiť systémový blesk. Hudobníci a ich manažéri však nemôžu predpokladať, že všetci fotografi by takto šikovne využívali svoje svetlo.
• Ak stojíte na pódiu a pretože vystúpenie vás môže trochu nervózne pohnúť, blesková búrka, ktorá by vznikla, ak by sa fotografi mohli používať vlastné systémové blesky, by mohla byť veľmi rušivá a rozptyľujúca pre hudobníkov.
• Ak by sa hudebníci oslepili výkonným bleskom priamo do očí, mohli by stratiť orientáciu a dôležité detaily, ako napríklad programové plány nalepené na pódiu, už nebudú môcť správne rozoznať - čo by mohlo mať za následok zneisťujúce alebo dokonca prerušenie koncertu.
• Aj ochranca by sa mohol cítiť rušený, pretože má medzi iným úlohu možno čo najskôr odhaliť rušivé situácie v publiku, vytrhnúť bezmocných z davu a predchádzať panike. To by sa stalo náročnejším, ak by neustále dochádzalo k bleskovým bleskom z opustil fotografického priekopa.
• A nakoniec by sa mohlo cítiť rušené aj publikum. Neustále blikánie z fotografického priekopa by totiž zbytočne odviedlo pozornosť od samotného šou (ktorá sa z pohľadu publika odohráva na pódiu).
Obrázok 3.18: Jemné použitie blesku by v tomto prípade tiež zmiernilo modrú odtieň v tvári Bushida (tu na jeho berlínskom koncerte 28. septembra 2006) a tvár by sa lepšie vyniesla. Ak sa systémový blesk použije obzvlášť s redukovaným výkonom, nebude narušená svetelná atmosféra koncertných fotografií a rušenie umelecov (oslepujúce) bude minimálne a zanedbateľné. Odvetvie však nechce spoľahnúť len na skúsených fotografov koncertov; vždy je dostatok ľudí, ktorí získajú akreditáciu, no svoj fotografický vybavenie nevedia účinne použiť a bleskové záblesky by skutočne rušili hudobníkov.
(Foto © 2006: DAVIDS/Sven Darmer – www.svendarmer.de)
Záver
Hoci teoreticky by boli možné aj iné riešenia (napríklad len jemné „rozjasňovacie bleskovanie“), kvôli praktickosti nie je pravdepodobné, že v budúcnosti Koncertní fotografi budú mať povolenie priviesť si vlastné svetelné zdroje (hlavne systémové blesky) na podujatie a použiť ich. Neostáva nám teda nič iné, iba využiť maximum zo situácie, v ktorej sa nachádzame. Ako som už raz zdôraznil: Fotografi musia byť flexibilní, ak sa chcú úspešne presadiť na trhu.
Obrázok 3.19: Runrig dňa 29. augusta 2012. Ak by som to mohol, potom by som tu rozjasnil tvár gitaristu. Keďže to nebolo možné, sústredil som sa len na gitaru a pri neskoršej úprave fotografií v programe Photoshop som dokonca zvýšil kontrast. Nikon D4 s 1,8/85 mm-Nikkor. 1/500 sekundy, clona 2,2, ISO 2500.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Tri piesne?
Ako reklamný fotograf odmietam práce, ktoré zákazník plánuje na menej ako štyri hodiny. Po prvé, pretože pod stresom nemôžem byť dostatočne kreatívny. A po druhé, pretože len fotografovanie variácií zaručuje, že vzniknú výnimočné fotografie. Avšak na to potrebujem dosť času!
V čase mojich prvých záväzkov ako koncertný fotograf ma pomerne šokovalo, že sme sa mali pracovať ako fotografi v takých nepriaznivých podmienkach. Nakoniec som si naivne myslel, že aj umelec (a aj jeho manažér a aj organizátor koncertu) by mali záujem o to, aby na koncertoch vznikli čo najlepšie fotografie. Len najlepšie fotografie – to bolo moje myslenie vtedy – sú aj reklamou pre príslušnú udalosť.
V súčasnosti viem, že my fotografi „visuálne riadení“ kladieme iné akcenty a hodnotíme veci inak ako strana hudobníkov (a všetci, čo s nimi spolupracujú): Z ich pohľadu je dôležitejšia akustika než umelecky-fotograficky náročné fotografie. Že my fotografi to vidíme inak, je samozrejmosť.
K tomu sa pripájajú skutočnosti, že niektorí superhviezdy (ale aj hviezdičky pop-olympu, ako napríklad spomenutá Britney Spears) začali kvôli dusnému sebavedomí dávať fotografov jednotné pokyny. Napríklad, že fotografie smeli byť zachytené len z určitého miesta v rámci priekopy, aby bolo možné ukázať iba „najlepšiu stránku“ umelca.
K tomu sa nakoniec dostala aj obmedzená povolenie na fotografovanie iba prvých troch piesní počas vystúpenia. Za týmto krokom pravdepodobne stojí snaha predviesť umelec čerstvého a bez potu na čele (a najmä aj bez škvrnami potu na tričku pod pazuchami). (Pre niektorých hudobníkov je image (často) dôležitejší ako samotná hudba).
Ďalším dôvodom obmedzenia doby fotografovania len na (zvyčajne prvých) tri piesne môže byť snaha zabrániť tomu, aby sa fotografi akreditovali, aby mohli zdarma navštevovať koncert. (Ak teda sú súkromné záujmy dôvodom pre akreditáciu ako fotografa).
Obrázok 3.20: Ak máte iba tri piesne na fotografovanie počas koncertu, naučíte sa, ako byť rýchli a efektívni. Napriek tomu sa stáva, že najlepšie scény nebudú dokonca ani zachytené, pretože aj hudobníci potrebujú chvíľu na rozohriatie sa. Pri Dickovi Braveovi (alebo Sashovi), tu 26. augusta 2012 so svojou kapelou The Backbeats na festivale Zeltfestival Ruhr, začína show hneď pri prvom songu. To znamená pre fotografov: Rockabilly-Macho-pózy sú zaručené od začiatku! Nikon D4 s 1,8/85 mm-Nikkor. 1/320 sekundy, clona 2,5, ISO 2500.
(Foto © 2012: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
Záverečný súhrn
Ak počas koncertu máte len čas na tri piesne na fotografovanie, je to silné obmedzenie fotografových možností - ale samozrejme to je veľká výzva! Nakoniec koncertná fotografia získala vďaka tomuto obmedzeniu podobu, ktorú má dnes: Fotografi sa už vopred cítia nervózne. Desiaty raz nervózne skúšajú nastavenia fotoaparátu. Po štvrtýkrát formátujú vloženú pamäťovú kartu a po piatykrát kontrolujú, či v batohu s foto-vybavením májú náhradné pamäťové karty - aj keď vďaka krátkej dobe fotografovania nikdy nenastane situácia, že by fotograf musel vymeniť (plnú) pamäťovú kartu. (Čas je príliš krátky na to, aby sa 8 alebo 16 gigabajtová pamäťová karta dala (rozumne) naplniť záznamami).
Táto horúčka pred koncertom alebo lovcovská horúčka je jednoducho súčasťou koncertnej fotografie. Fotografi vedia o obmedzenom čase, ktorý im je priznaný, a úzkostne sa obávajú, či sa im podarí priniesť domov dostatok úspešných fotografií. Nikde inde v oblasti fotografie som nevidel fotografov, ako po udalosti vzrušene kontrolovali fotografie (stále vo fotoaparáte, na displeji); nikde sa radosť z úspešných výsledkov nevyjadruje tak hlasno ako v koncertnej fotografii a nikde sa pri pohľade na dobré výsledky tak sebavedome zdvihá päsť, keď je fotograf spokojný sám so sebou a so svojimi fotkami.
Obrázok 3.21: Ja a ja dňa 1. septembra 2010. Predný muž Adel Tawil (v súčasnosti je hlavne sólový) ponúka skvelé One-man-Show už pri prvých troch piesňach (druhé „ja“, Annette Humpe, na koncertoch nevystupuje). Napriek tomu by fotografi radi zostali ešte dlhšie - ale takmer sa už ani nesťažujú, keď ochranka fotografov po troch piesňach opäť vyvádza zo závejov. Nikon D3S s 2,8/24-70mm-Nikkor, pri použitej ohniskovej vzdialenosti 24mm. 1/1250 sekundy, clona 3,2, ISO 3200.
(Foto © 2010: Jens Brüggemann, www.jensbrueggemann.de)
